Tento článok som napísal z veľkej časti pre Jaroslava Šipoša z Aikido Dojo Uzumaki, keďže ho zaujímala perspektíva niekoho, kto sa venuje šermu ako hlavnej činnosti. Preto budem, trochu netypicky, porovnávať japonské a európske postupy. Zároveň tu nepôjdem príliš do hĺbky, takže ak si, čitateľu, stará vojna, a poznáš šerm odpredu-dozadu, nie je toto článok pre teba.

Debata okolo bodu, seku a ich výhod a nevýhod je veľká téma, ktorú je nemožné dostatočne pokryť v jednom článku. Viedla sa od vynálezu meča až do dnešnej doby vo všetkých osídlených oblastiach planéty - okej, od napríklad aztékov sa nám o nej nič nezachovalo, ale stavil by som sa, že aj oni sa hádali či je lepší macuahuitl alebo krátky oštep.

Aby som udržal počet slov pod kontrolou, zameriam sa nie len na konkrétne obdobia v európe a japonsku, ale aj na dva konkrétne manuály. Pred tým, ako ale odhalím, o ktoré pôjde, je tu jeden dôležitý faktor debaty, ktorý treba spomenúť a jeden blud ktorý nechce vykapať.

Všetky meče nie sú rovnaké, často sú celkom zásadne odlišné. Revolučná to myšlienka! Tvar meča má celkom zásadný dopad na to, ako sa používa, niektoré sú skôr na bodanie, niektoré na sekanie a niektoré kdesi v strede.

A potom sú tu aj extrémne prípady, keď je meč tak špecializovaný na bod, že sa s ním nedá efektívne sekať, alebo naopak. Dobrým príkladom týchto extrémov sú európsky rapier a indický tulwar - aj keď rapierom môžem niekomu švihnúť po hlave, najskôr to iba odvedie jeho pozornosť. A tulwar zasa, vinou svojho veľkého zakrivenia, nevie bodať v klasickom slova zmysle.

Malá pripomienka: aj rapier aj tulwar sa vyskytujú v niekoľkých verziách, sú teda rapiere, ktorými sa dá celkom obstojne seknúť, aj tulwary na bodanie. Tu iba ilustrujem extrémy.

Rapier a tulwar, bok po boku

Tretia stráž z Capo Ferro

Merania ukazujú, že úder päsťou dobrého boxera trvá asi 200 ms, a sek obojručným mečom asi 250 ms. Keďže reakčný čas sa pohybuje medzi 200 a 400 ms, je rozdiel v rýchlosti medzi sekom a bodom zanedbateľný.

Táto téma je, pravda, omnoho komplexnejšia - nenaznačil som, napríklad, rôzne druhy reakčných časov - ale tento článok sa jej nie celkom týka.

Takže k jadru veci. Dva manuály, ktorými sa budeme zaoberať sú najstarší zaznamenaný japonský systém pre boj, Kniha Piatich Kruhov od Musashiho (napísaná 1645) a jeden z najstarších európskych manuálov, Kvetina Boja od Fioreho dei Liberi (napísaná 1409).

Miyamoto Musashi (samoportrét), možný samoportrét Fioreho dei Liberi, obaja so svojimi zbraňami

Oba manuály sa zaoberajú mečom, ktorý sa dá používať v jednej alebo oboch rukách, autori oboch mali značnú skúsenosť jednak v boji ako takom, a druhak aj v jeho výuke.

Ani jeden manuál nehovorí nič o nadradenosti bodu nad sekom, a v oboch sa používa aj bod, aj sek.

Zaujímavé je, že Musashi varuje pred “sekaním dlhým mečom tak, ako krátkym,” tu sa najskôr jedná o rozdiel medzi priamym sekom (čepeľ po kontakte s cieľom pokračuje smerom do cieľa) a rezným sekom (čepeľ po kontakte pokračuje smerom do cieľa a zároveň ku špičke alebo rúčke zbrane).

Z 19 techník v Knihe Piatich Kruhov sú 3 techniky zamerané na body, 4 sa zaoberajú útokmi telom, a 12 sa týka sekov.

Fiore uvádza 12 postojov pre boj mečom v dvoch rukách, z týchto 3 sú určené na sekanie, 7 na bodanie a 2 postoje vedia sekať aj bodať. Fiore zároveň popisuje 7 druhov sekov a 5 druhov bodnutí.

Z piatich postojov s mečom v aikide sú dva zamerané na sekanie (jodan no kamae, hasso no kamae), dva na bodanie (chudan no kamae, gedan no kamae), a jeden na obe (waki gamae).

Ako sme teda mohli hádať už z výzoru zbraní, japonský šerm je skôr zameraný na seky a európsky má relatívne viac bodnutí. Oba typy útokou sú ale dôležitou a nezanedbateľnou časťou oboch štýlov.

Záver sme dosiahli pekný, čo nám ale hovorí prax? Žiaľ, z daných období máme primálo a príliš nejasných zdrojov na to, aby sme sa mohli štatisticky vyjadriť (inu, ten matfyzák sa vo mne nezaprie).

Nehádžme ale flintu do žita, existovala séria konfliktov, kde sa stretli dva štýly šermu, jeden silne preferujúci body, a druhý seky. Jedná sa o britské vojenské akcie v Indii (napr. Anglo-Marathské vojny), z ktorých sa nám zachovala hŕba materiálu, jednak denníkov, a druhak aj lekárskych záznamov poľných chirurgov.

Mnohé z nich sú zozbierané v knihe Swordsmen of the British Empire od D. A. Kinsleyho, a po ich preštudovaní som dospel k nasledujúcim, nutne subjektívnym, záverom:

Bod:

• ťažšie sa mu bráni :-)
• po úspešnom zásahu necháva útočníka nekrytého, a ten potom často dostáva tulwarom po palici :-(
• aj ak je smrteľný, obeť často umiera niekoľko minút, v extrémnych prípadoch až hodín, v dôsledku čoho nasleduje často bod 2 :-(

Sek:

• je človeku prirodzenejší, indovia tvrdia: ak je meč dobrý, bude ním každý sekať dobre aj bez tréningu :-)
• má kratší dosah a necháva útočníka dlhšie nekrytého ak minie, indovia preto na obranu často používajú štít :-(
• ak už zasiahne, častejšie obeť vyradí, ale pár stehov zase často pomôže obeti vrátiť sa do boja o pár týždňov až mesiacov :-(