Keď sa pustíme do prakticky akéhokoľvek historického bojového umenia, narazíme skôr či neskôr na meče - buď sa venujeme tomu ako nimi narábať, alebo ako sa pred nimi brániť. Ak sa pustíme do čítania príbehov, starých či nových, hrdina bude spravidla používať meč ako zbraň. Zo štyroch pomenovaných zbraní v Hobitovi (filmoch) sú tri meče, a štvrtá balista je tam len preto, lebo mečom ťažko niečo urobíte drakovi. Leda tak manikúru.

Moderná reprodukcia meča nájdeného pri Arslanteppe v Turecku, originál datovaný okolo 3000 BC, z dielne Jeroena Zuiderwijka, najstarší meč vôbec

Pravda, toto nezostalo bez povšimnutia, a počas svojich potuliek internetom som pri pátraní po rôznych obskúrnych knihách narazil na niekoľko teórií. A aj keď so mnou nebudete súhlasiť (a ja viem že nebudete, Historický šerm z facebooku), hádam vám tento článok aspoň dá zaujímavú tému na debaty pri medovine.

Chceme sa teda zamyslieť nad tým, prečo sa meč stal takou legendárnou zbraňou pre toľko odlišných ľudí. Prvý krok je začať hľadať niečo, čo majú všetky tieto prípady spoločné, a dlho hľadať ani nemusíme.

Prvý spoločný znak je, že meče vždy používala vrstva obyvateľstva, ktorá bola buď silne militarizovaná, alebo sa tak aspoň tvárila. Napriek tomu je meč skoro vždy záložnou zbraňou tých, ktorí ho používajú, od samurajov po rytierov.

Asi jedinou výnimkou sú Rimania, ktorí prešli k meču ako hlavnej zbrani po tom, ako zistili, že kopije na členitom teréne strácajú na účinku a manévrovateľnosti. A aj tu by sme sa mohli hádať o tom, či je hlavnou zbraňou legionára gladius alebo pilum.

Zistili sme teda, že naša otázka sa trochu zmenila: čo je na mečoch také úžasné, že si ho toľko rozhnevaných mladých mužov po celom svete vybralo ako svoju záložnú zbraň? Poďme sa pozrieť na niektoré možnosti.

Goujianov meč, datovaný circa 500 BC, možné je, že ide o falzifikát… vyrobený okolo 200 BC

Meč je celkom verzatilná zbraň - dá sa ním bodať, udierať (hruškou) aj sekať, funguje rovnako dobre pešo, v sedle aj na palube lode.

Keď viete čo robíte, je z neho celkom dobrá zbraň proti brneniu, a skôr ako sa spýtate, aj Japonci mali techniky, ktoré sú v podstate halbschwertovanie (chytenie čepele meča ľavou rukou za účelom lepšej presnosti a prieraznosti bodnutí) - sám som čumel keď mi to Jaro, z už spomenutého Aikido Dojo Uzumaki, ukazoval.

Meč je prvá zbraň, alebo aspoň prvý typ zbrane, ktorá je určená len a jedine na použitie proti ľuďom. Sekerou sa napokon dá rúbať drevo, nožom krájať mäso a kopijou alebo lukom loviť. A aj keď sú tu sekery a nože, ktoré na nejaké remeslo vonkoncom nie sú, napríklad pollax alebo messer, predsa len je na nich vidieť, že sa hanbia za svoj nízky pôvod - čím myslím asi toľko, že keď na ne pozrie niekto, kto sa zbraniam nerozumie, vidí iba sekeru.

Vďaka tomuto bolo s mečom spravidla vidieť dva základné druhy ľudí - vojakov a lúpežníkov, teda niekoho, kto očakával, že jeho práca (prípadne “práca”) bude zahŕňať mlátenie ľudí po hlave.

Keď si vygooglite ľubovoľnú štatistiku kde napadol niekto ozbrojený chladnou zbraňou niekoho bez zbrane, či už ide o moderné alebo historické prípady, zistíte že veľká časť zranení na obeti, ak pravda mala čas sa brániť, je spôsobených tým, že sa pokúsila chytiť útočníkovu zbraň. Ono keď si treba vybrať či chcem mať dýku po rúčku v predlaktí, alebo po rúčku v hlave…

Pôvodne som sem chcel dať obrázok obranného zranenia, potom som si uvedomil, že naša skupina často robieva akcie pre deti…

Pre útočníka je takéto chytenie nepríjemné - určite by radšej toho nešťastníka znova párkrát bodol - a občas smrteľné, keď je tým odzbrojený, alebo zaneprázdnený a obeť má nablízku kamaráta s brokovnicou.

Meče majú v tomto jednu výhodu - väčšina ich dĺžky je ostrá aspoň z jednej strany, často z oboch. Takéto niečo sa dá chytiť oveľa ťažšie, a aj keď to v niektorých prípadoch ide, rozhodne to vyžaduje viac snahy. A viac snahy pre môjho súpera je prínos pre mňa.

Jedna z vecí, na ktoré sa často zabúda, pohodlnosť nosenia. Napokon, väčšinu času ktorý so zbraňou vojak strávi nie je v boji, ale na pochode alebo iných sprievodných aktivitách - napríklad kopanie latríny (hej, rytier to nebude robiť, ten na to má ľudí, ale meče mali v obľube aj radoví vojaci), alebo nákupy v meste. Tá medovina sa sama do tábora neprinesie, a zákerný nepriateľ by sa jej určite rád zmocnil.

Kráľ a jeho meč, Chronica Picta, c. 1370 AD

A meč sa dá nosiť celkom pohodlne - na rozdiel od tyčových zbraní necháva obe ruky voľné (dvakrát toľko medoviny!), a v prípade potreby sa dá rýchlo tasiť - ono aj Európa má nejaké náznaky útoku s tasením, ale EU iaidó je téma na iný článok.

A vďaka tomuto sa stalo, že keď obyčajní ľudia videli rytierov, alebo podobný typ ľudí, videli ich najčastejšie s mečom - pobočnou zbraňou na osobnú sebaobranu, ktorá sa ľahko nosila.

Prečo sa práve meče dostali do ľudového povedomia je otázka, ktorá sa asi nikdy nebude dať zodpovedať s určitosťou. Osobne si myslím, že to bolo zo všetkého kúsok, a najväčší vplyv malo pohodlie nosenia. Nech je ale ako chce, je toto zaujímavá debata na fórum, či do krčmy k pivu. Alebo kofole, keď ešte niekto z vás nemá 18.